reklama

Už nie som futbalovou pannou

​​​​​​Ako sa mi po dlhých 23 rokoch konečne podarilo naživo sledovať (poriadny) futbalový zápas - EURO 2020. ​

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

V škótskom Glasgowe žijem už takmer päť rokov, takže keď som sa v roku 2019 dozvedela o tom, že aj práve tretie najväčšie mesto Spojeného kráľovstva bude hostiť jednu zo skupín 16. ročníka Majstrovstiev Európy vo futbale, veľmi ma to potešilo. Dostať sa na podobné podujatie ako fanúšik je pre obyčajnú, tak trošku chudobnú, študentku takmer nemožné, a preto som sa rozhodla prepašovať naň inou cestou - ako dobrovoľníčka. 37 000 futbalových nadšencov zo 159 krajín prejavilo záujem o dobrovoľnícku pozíciu v jednom z dvanástich hostiteľských miest, a 12 000 z nich ju aj dostalo. Medzi týmito šťastlivcami som sa ocitla aj ja. Vtedy som ešte nevedela, že na svoju prvú šichtu budem kvôli COVID-u čakať dva roky. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V pondelok 14. Júna konečne nastal očakávaný deň D (doslova, pretože Glasgow hostí časť D skupiny) - zápas medzi domácim Škótskom a Českou republikou. Síce to nebol prvý zápas tejto skupiny, no bolo to prvé stretnutie v rámci EURO 2020 odohrané na škótskom národnom štadióne Hampden Park. Napriek tomu, že som bola odmalička obrovským futbalovým fanúšikom, nikdy som naživo nevidela zápas na ozajstnom štadióne (ak teda nerátam dedinské derby štvrtej či piatej ligy sediac na schátranej tribúne určenej pre max. 30 divákov). Viete si teda predstaviť moje nadšenie, keď som prekročila brány 52 000-ového Hampden Parku – nie je to síce najväčší škótsky štadión, ale stále má, čo sa veľkosti týka, čo ponúknuť. Nemohla som sa dočkať momentu, keď sa mi skončí dobrovoľnícka služba, a ja sa budem môcť vplížiť do útrob štadióna a po prvýkrát si futbal vychutnať ,,v priamom prenose”. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moje nadšenie však úplne spľaslo v momente, keď nám naša team-leaderka oznámila, že kvôli prísnym diváckym kvótam zavedeným škótskou vládou v snahe predísť šíreniu COVID-19, nebudú môcť dobrovoľníci tento rok sledovať zápas. Nemohli sme tomu uveriť - práve toto bol jeden z dôvodov, prečo sme sa tohto eventu zúčastnili. So závisťou sme sledovali SBS-karov, ktorí stáli pri vstupoch na tribúny. Pri obchádzaní štadióna som sa snažila aspoň kútikom oka zachytiť kúsok ihriska, predstavovala som si, ako táto budova vyzerá zvnútra. Spomínala som na rozhovory s okoloidúcimi, ktorí ma kvôli mojej dobrovoľníckej uniforme zastavovali vo vlaku a na ulici, aby mi pogratulovali a trošku sa posťažovali, že aj oni by chceli zápas vidieť naživo. Ach, keby ma teraz videli, vedeli by, že ani mne sa to nepodarí. Nič sa ale nedalo robiť - doklusala som na svoju pozíciu a deň sa mohol začať. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Fanúšikovia mali takmer štyri hodiny na to, aby sa dostavili na štadión, prešli bezpečnostnou kontrolou a usadili sa na svoje miesto. Mojou úlohou bolo stáť pri hlavnej bráne a doslova ich vítať a usmievať sa očami, keďže jedným z epidemiologických pravidiel tohto podujatia bolo nosenie rúška v celom areáli štadióna. Hampden park sa postupne plnil domácimi Škótmi odetými v pestrofarebných kiltoch, ale aj hŕstkou českých fanúšikov, ktorí sa nebáli aj proti škótskej presile otvorene prezentovať farby českej trikolóry. Koľkokrát som ich chcela privítať obyčajným, no veľavravným ,,Dobrý deň”, naznačiť, že sa môžu cítiť ako doma. Pretože pre mňa osobne bola už len samotná prítomnosť českých fanúšikov niečo, čo ma aspoň na moment priblížilo k rodnému Slovensku. Nikdy sa mi však na tento akt nenaskytla správna príležitosť. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj pohľad na domácich fanúšikov mi priniesol radosť, pretože Škótsko sa stalo mojím druhým domovom. Všetci boli neskutočne nabudení, mnohí oblečení v tartanoch svojich rodinných farieb. Pre Škótov to bol veľmi dôležitý deň - ich futbalové mužstvo sa totižto prebojovalo na finálové podujatie po dlhých 23 rokoch. Táto celková radosť bola znásobená aj tým, že Glasgow sa stal jedným z 12 usporiadateľských miest. Výhra nad Českom by bola už iba čerešničkou na torte. Všetkým som im závidela. 

Štvorhodinová šichta skončila a nás čakala posledná aktivita – vyzdvihnutie obeda. V hlave som sa snažila prepočítať, akú časť zo zápasu si stihnem pozrieť v televízií, ak mi cesta domov potrvá cca hodinu. Na obede mi moc nezáležalo, skôr som sa čo najrýchlejšie snažila dostať zo štadióna. V tom nám team-leaderka oznámila, že jedlo pre dobrovoľníkov si treba vyzdvihnúť vo vnútri štadióna. Nuž, byť v samotnej budove je lepšie ako nič. Po ceste k bufetu sme však zistili, že tá istá chodba vedie aj k vstupom na ihrisko, čo nám umožnilo nakuknúť von. Konečne sa mi podarilo zahliadnuť zelený trávnik, loptu a hráčov. To mi úplne stačilo k tomu, aby som si uvedomila, že to všetko stálo za to. Neverila som vlastným ušiam, keď nám bolo povedané, že na štadióne nakoniec budeme môcť ostať, pretože sa na zápas nedostavilo očakávaných 12 000 divákov, a epidemiologické pravidlá to teda dovolili. Nebudem klamať ak poviem, že to bol jeden z najkrajších športových zážitkom môjho života. Mohla som si vybrať akékoľvek sedadlo, po ruke som mala výborný obed a sledovala som zápas medzi dvomi milovanými krajinami. A aj napriek tomu, že Škóti odchádzali domov sklamaní, pretože prehrali, jedno obyčajné dievča z malej slovenskej dediny odchádzalo zo štadióna, tak trošku sebecky, šťastné, pretože sa jej splnil sen. 

(a aby toho nebolo málo, Slovensko večer vyhralo nad Poľskom - tak im všetci aj naďalej držme palce :)) 

Škótsko - Česko, Hampden park
Škótsko - Česko, Hampden park (zdroj: Andrea Racekova)
Andrea Raceková

Andrea Raceková

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Študentka žurnalistiky žijúca v Glasgowe. Absolventka University of Glasgow v odbore Film, Anglický jazyk a Lingvistika. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu